Z Marmonu (po matysovsky Marman) som sa vrátil už za tmy, po tom čo slnko zapadlo za obzor, tma na matysovskú dolinu padne neuveriteľne rýchlo. Cestou sa mi do cesty priplietol srnec, ktorého som postupne vyplašil asi trikrát, až z toho začal chudák nervózne brechať. A na úplnom konci výletu, v podstate už pri vstupe do čiernou tmou zahaleného lesa nad dedinou som asi päť minút pozoroval mladého jeleňa, vietor fúkal smerom od neho, takže chvíľu trvalo, než vyplašene vbehol do lesa.
Comments are closed.
|